Tri príbehy Franka Lowyho
Tento článok vyšiel v magazíne Nadácie Pontis filantropia – je to rodinné
Ako vtesnať život Franka Lowyho (88) do pár desiatok riadkov a niekoľkých strán? Rodák z Fiľakova prežil holokaust. Spolu s rodinou, ktorá mu ostala, emigroval do Austrálie, kde z ničoho vystaval miliardovú spoločnosť Westfield, ktorá do predminulého roka vlastnila 104 obchodných centier v 13 krajinách sveta. Podľa časopisu Forbes bol v roku 2018 s majetkom 5,9 miliardy dolárov 296. najbohatší človek na svete a patrí k najbohatším Austrálčanom.
Frank Lowy však nie je len húževnatý muž s talentom obchodníka. V troch príbehoch vám ukážeme jeho ďalšiu tvár – hlavy rodiny so silným zmyslom pre hodnoty.
Príbeh prvý: Zmierenie sa s minulosťou
Počas prvej polovice života nemal Frank záujem vracať sa na Slovensko. Členovia židovskej komunity z Fiľakova zahynuli v Osvienčime a mesto bolo etnicky „vyčistené“. Keďže Frankov dospelý život bol veľmi aktívny, bolo pre neho relatívne ľahké vyblokovať minulosť z myšlienok.
Takéto komfortné vnútorné nastavenie však nebolo dlhodobo udržateľné. Po prekročení päťdesiatky začal trpieť bolesťami brucha. Chodil od doktora k doktorovi, ale nikto mu nevedel pomôcť. Napokon sa mu podarilo so psychológom otvoriť témy a spomienky, ktorým sa dlhé roky vyhýbal. Frank si uvedomil, že poznačený minulosťou stále žije v konštantnom strachu o bezpečnosť svojej rodiny.
V myšlienkach sa začal čoraz viac vracať do Fiľakova, na miesto, kde celá rodina žila ešte spolu, než počas 2. svetovej vojny zmizol jeho otec Hugo, ktorý sa skrýval v Budapešti. Frank až do roku 1991 nevedel, čo sa s ním stalo, a nebyť náhody, nevedel by to do dnešného dňa.
V tom čase sa do Los Angeles presťahoval jeho syn Peter s manželkou a dvomi dcérami. V hoteli, v ktorom boli ubytovaní, si každé ráno zišiel po noviny. Keď zavolali jeho meno, po noviny sa natiahol starší pán. Tiež niesol meno Lowy. Hneď sa dali do reči.
Hoci neboli príbuzní, Meyer Lowy poznal jeho starého otca z tábora v maďarskom meste Malá Tarča, kde spolu strávili päť alebo šesť týždňov po tom, ako ich zajali na vlakovej stanici v Budapešti, kde sa snažili kúpiť lístky, aby mohli s rodinami utiecť. Meyer mal vtedy 18 rokov, Hugo 50. Opísal Petrovi, ako jeho starý otec pomáhal udržať v tábore vieru a šíril v ľuďoch nádej na prežitie. Aj vďaka modlitebnej knihe, ktorá sa mu nakoniec stala osudnou. Po príchode do Osvienčimu mu ju stráž násilne odobrala, keď sa po ňu zohol, strážnici ho dobili na smrť.
Peter hneď zavolal otcovi. Po toľkých rokoch dohadov Frank konečne zistil, čo sa s jeho otcom stalo. Hoci mali komplikovaný vzťah (podľa Franka otec nemal podnikateľské myslenie a nevedel celkom uživiť rodinu), jeho duchovná sila a pomoc ľuďom v hraničnej situácii poskytla Frankovi zmierenie sa s minulosťou. Vo veku 73 rokov bol na otca hrdý.
V Sydney dal postaviť synagógu nesúcu meno jeho otca, ale nezdalo sa mu to dosť. O pár rokov neskôr zaklopal spolu s manželkou Shirley na dvere ich niekdajšieho domu vo Fiľakove. Noví majitelia ich pozvali dnu. S miestom, kde vyrastal a kde spolu rodina žila, cítil obrovské spojenie. Najbližšie roky postupne do Fiľakova priviezol najprv svoje deti a neskôr aj vnukov a vnučky. Prispel na opravu a údržbu cintorína a dal postaviť pamätník na uctenie si pamiatky komunity Židov v meste.
Napokon stál pred posledným krokom na ceste k vyrovnaniu sa s minulosťou – chcel pre svojho otca dôstojnú rozlúčku a pohreb. Osvienčim dovtedy nikdy nenavštívil. Nechcel tam prísť, kým tam nebude stáť miesto, pred ktorým by sa mohol rozlúčiť s otcom a pri tom sa dotknúť niečoho, čo by ho symbolizovalo. Vďaka stretnutiu s izraelským historikom Gideonom Greifom, ktorý mal v roku 2006 v Austrálii sériu prednášok o holokauste, sa dozvedel viac o tom, ako prebiehali maďarské transporty do koncentračných táborov. Vďaka jeho vedomostiam vedeli presne určiť, v akom type vagónov prevážali jeho otca. Uvedomil si, že práve nedôstojný vagón sa môže stať symbolom pre obete holokaustu. Po dlhom hľadaní našiel správny model, nechal ho opraviť a presvedčil riaditeľa múzea v Osvienčime, aby ho mohol postaviť pred jeho brány (vo vnútri nebolo možné umiestniť žiadne pamätníky viažuce sa ku konkrétnej osobe).
Počas sivého dňa v septembri 2009 vagón priviezli až k rampe, kde pred rokmi pôvodne stál. Na plakete je napísané: Tento vagón slúži ako spomienka na 400-tisíc Židov, ktorí boli deportovaní z Maďarska vo viac ako 100 transportoch na jar a v lete v roku 1944. Múzeum súhlasilo, že zozadu môže byť umiestnená ešte jedna malá tabuľka. S nápisom, že vagón bol obnovený z prostriedkov rodiny Huga Lowyho, ktorý v koncentračnom tábore zahynul.
O 66 rokov neskôr, na jar v roku 2010, si smrť svojho otca uctil spolu s celou rodinou na mieste, kde zomrel. Frank zobral svoju modlitebnú knižku a jeho synovia ju uložili do vagóna spolu s bielymi kameňmi na znak spomienky na všetkých, ktorí tu zahynuli.
Príbeh druhý: Dar Austrálii
V januári 2002 oslávil Frank 50. výročie príchodu do Austrálie. Rozhodol sa spraviť veľké gesto – ako poďakovanie za príležitosti, ktoré od krajiny dostal. Dovtedy s rodinou a firmou venoval finančné prostriedky na rôzne štipendiá, granty či budovy, ale tentoraz chcel spraviť niečo iné, čo by krajinu zmenilo a pokračovalo by to aj po jeho smrti. Uvažoval, že ideálne by bolo zanechať intelektuálne dedičstvo.
Jeho syn Peter ho priviedol na myšlienku založiť think tank, ktorý by bol dlhodobým príspevkom Austrálii.
Na vznik inštitútu Lowy Institute for International Policy prispel sumou 30 miliónov dolárov, ktorá je považovaná za najväčší príspevok jednotlivca takémuto druhu organizácie v Austrálii. Aj keď sa jeho synovia zaviazali, že inštitút budú dlhodobo podporovať, chcel, aby fungoval na podnikateľskom princípe. V roku 2010 prestal byť inštitút finančne závislý a už len 50 % príspevkov poskytovala rodina. „Vždy som zastával názor, že by ho mala vlastniť komunita, pretože s jedným dominantným prispievateľom by jeho práca mohla smerovať k jeho vlastným zámerom,“ povedal Frank.
Kľúčové zameranie inštitútu definoval ako originálny výskum, o ktorý by sa mohli opierať austrálske inštitúcie pri informovaní o medzinárodnej politike a s ňou spojených súvislostiach, ktoré z nej pre krajinu vyplývajú. Zamestnanci think tanku publikujú články, komentujú geopolitické udalosti, dávajú rozhovory, vedú verejné fóra a diskusie s vládou a zastupujú austrálsky hlas na medzinárodných konferenciách.
Okrem toho, že Frank daroval inštitútu peniaze, do správnej rady pritiahol úspešných ľudí z iných sfér. Tiež sa neustále zaujímal, či je inštitút na správnej ceste, mení spoločnosť k lepšiemu a či na to existuje aj dôkaz.
V januári 2012 bol Lowy Institute for International Policy vyhodnotený ako piaty najlepší v Ázii a dostal sa aj medzi TOP 30 mimo Ameriky (podľa prieskumu University of Pennsylvania spomedzi 6 000 think tankov).
Príbeh tretí: Na rodine záleží
„Tato, výsledky sú zlé,“ povedal Steven otcovi v jeho kancelárii v roku 2003. Hrozilo mu, že do piatich až desiatich rokov stratí zrak. Frank nechal syna vyrozprávať sa a povedal: „Steven, nájdeme spôsob. Zomkneme sa ako rodina a použijeme naše finančné možnosti, aby sme tento problém vyriešili.“ Potom vstal a svojho syna objal.
Hoci to bol pre Franka obrovský šok, okamžite začal zvažovať možnosti, ktoré mali. Poznal zúfalých ľudí, ktorí cestovali po svete a hľadali neexistujúce druhy liečby, a nechcel dopadnúť ako oni. V tom momente vedel, čo musia spraviť. Roky boli angažovaní v medicínskom výskume a teraz ho budú musieť rozšíriť. Steven určite nebol jediný, aj iní ľudia majú pravdepodobne rovnaký zdravotný problém.
Frank sa obával, že v jednej inštitúcii nenájde pokope všetkých expertov, preto sa rozhodol pre medzinárodný kolaboratívny výskum. Koncom roku 2004 vznikol Lowy Medical Research Institute. Otec a syn budovali inštitút s rovnakým zanietením, aké ukázali pri budovaní spoločnosti Westfield. Špecialista na očné sietnice Mark Gillies popísal model, ktorý vytvorili Lowyovci pri hľadaní liečby, ako bezprecedentný.
Vďaka výskumu a implantácii aparátu, ktorý produkuje proteín na zastavenie alebo spomalenie degenerácie nervových buniek v oku, sa v roku 2012 poškodzovanie Stevenovho zdravého oka začalo spomaľovať a uvažoval, že si ho dá implantovať aj do poškodeného.
Do roku 2014 investovala rodina do výskumu 50 miliónov dolárov. Steven mal výčitky pre výšku sumy a pokračovanie výskumu ju malo ešte navýšiť. Otec ho však upokojil: „Sme na to pripravení.“ Povzbudením mu tiež bolo, že vďaka výskumu sa prišlo na možné liečenie aj iných ochorení.
