Dobre zarobiť a o časť zisku sa podeliť. Čoraz viac slovenských firiem sa usiluje okrem biznisu pôsobiť aj verejnoprospešne. Darovať nemusia len peniaze.

Firmy už dnes považujú za prirodzené vrátiť časť zisku na rozvoj spoločnosti, v ktorej pôsobia. Čerpajú z nej predsa „zdroje“, pochádzajú z nej ich zamestnanci a napokon aj zákazníci.

„Na Západe je bežné, že sa jedno percento zo zisku vracia komunite alebo okoliu,“ vysvetlil programový riaditeľ Nadácie Pontis Pavel Hrica.

Dôvod je jednoduchý – patrí sa to a okolie to aj očakáva. Koncept spoločensky zodpovedného správania (corporate social responsibility, CSR) sa začal výrazne presadzovať v 80. rokoch minulého storočia.

„Bolo to v čase, keď začali o niektorých firmách prenikať na verejnosť negatívne informácie, na ktoré začali byť ich klienti citliví,“ vysvetlil programový manažér Centra pre filantropiu Marcel Zajac.Spoločenská zodpovednosť

Jednou z prvých firiem, na ktorej praktiky upozornili mimovládne organizácie, bol americký výrobca športového oblečenia. „Prevalilo sa, že veľká časť jeho produkcie pochádza z krajín, kde tovar v zásade vyrábajú deti, ktoré za to dostávajú minimálne peniaze,“ dodal Zajac.

K spoločenskej zodpovednosti postupne pribúdali ďalšie oblasti, dnes k nej patrí napríklad ekologické správanie firiem, transparentnosť a odmietanie korupcie, korektné vzťahy so zamestnancami, ale aj darcovstvo.

„Darcovstvo je veľmi malá časť CSR. Je to najjednoduchšie ,zodpovedné‘ správanie,“ dodal Zajac.

Firma však nemusí na verejnoprospešnú činnosť darovať len peniaze. Čoraz častejšie hlavne veľké spoločnosti zapájajú do dobrovoľníctva svojich zamestnancov.

„Prišli na to, že sa im to oplatí. Pretože ľudia majú potrebu napĺňať nejaký zmysel,“ vysvetlil programový šéf Pontisu. Angažovanie v prospech spoločnosti alebo slabších túto potrebu napĺňa.

IT firmy, kde sa dobrovoľníctvu darí, poskytujú napríklad kurzy projektového manažmentu pre mimovládne organizácie. Zamestnanci týchto spoločností ich vedú vo svojom pracovnom čase v rámci dobrovoľníckej činnosti, firma im ho zaplatí, prácu však odvedú pre niekoho iného. „Firma si vie presne spočítať, koľko ju to stálo,“ dodal Zajac.

Úžitok z toho má mimovládka, ktorá ušetrí na vzdelávacích nákladoch pre svojich ľudí, aj donorská spoločnosť, ktorej zamestnancov takáto práca motivuje.Zákaznícke správanie

Podľa Hricu sú už dnes mnohí spotrebitelia uvedomelí a za verejnoprospešné angažovanie firmy ocenia svojou priazňou.

„Keď nakupujem nejaké produkty, rozhodujem sa aj podľa toho, či firma podporuje zo svojich peňazí dobré veci, hoci to nemusí robiť. Mohli by si za ne jej majitelia kúpiť napríklad ďalšiu jachtu,“ naznačil Hrica.

Zásadnou formou firemnej filantropie je podľa Zajaca darovanie. Myslí sa ním vecný alebo finančný dar zo zdaneného zisku. „To je podstata daru – že dávate zo svojho, čím si znížite vlastný zisk,“ poznamenal Zajac.

Asignácia, teda „dve percentá“ z dane, z ktorých čiastočne žije neziskový sektor, nie je podľa Zajaca firemná filantropia v pravom zmysle.

„Poukazuje sa časť toho, čo by firma, prípadne fyzická osoba aj tak odviedla na daniach. Pri poukazovaní má v podstate podiel štát, ktorý sa vzdal dvoch percent z odovzdaných daní z príjmu,“ dodal Zajac.

Pravá filantropia podľa Hricu spočíva v tom, že sa majiteľ firmy usiluje popri úspešnom biznise prispieť k zlepšeniu svojho okolia.

Hoci zodpovednosť v podnikaní rastie, stále sa nájdu firmy, ktoré podľa Hricu fungujú „krátkozrako“, ako to bolo bežné v 90. rokoch, keď bolo cieľom predovšetkým rýchlo zarobiť.

„Je im jedno, že za sebou nechávajú spálené okolie, zničené životné prostredie, vyhorených zamestnancov a oklamaných zákazníkov,“ uzavrel.