21-ročný študent medzinárodných vzťahov a sociológie na Masarykovej univerzity v Brne považuje svoju stáž za prínosnú, keďže mal možnosť spoznať množstvo zaujímavých ľudí.  Michal Adam, ktorý zároveň pôsobí v Slovenskej debatnej asociácií absolvoval 4-týždennú stáž na Stálej misii SR OSN/OBSE vo Viedni.

Nahliadol si do diplomatického diania v medzinárodnej inštitúcii. Ako by si zhodnotil fungovanie OSN?

Ako študenta medzinárodných vzťahov ma vždy zaujímali medzinárodné organizácie. Možnosť vidieť organizáciu zvnútra, ako funguje, je vždy omnoho výpovednejšie, ako keď sa o tom učíš a vidíš to na papieri. Mal som možnosť vidieť  procedurálnu stránku veci, ako sa tvoria a schvaľujú rezolúcie. Bolo to pre mňa veľmi príjemné a zaujímavé. Na druhej strane sa mi celkom potvrdil obraz ťažkopádnej organizácie, ktorý som o OSN mal. Keďže vždy musí dôjsť ku konsenzu všetkých zúčastnených strán, niekedy to veľmi dlho trvá, niekedy sa jednotlivé krajiny hádajú na zdanlivo marginálnych veciach. Pamätám si zasadnutie, ktoré trvalo do druhej rána, kde sa delegáti od piatej poobede hádali o jednej konkrétnej formulácii v záverečnej správe zo zasadnutia. Konkrétne to bola pracovná skupina proti korupcii – v záverečnej správe bola sporná formulácia, ktorú navrhli niektoré krajiny, a síce, že do skupiny by mali byť zapojené aj neziskovky. Zrazu sa vytvorila deliaca línia medzi krajinami, ktoré tvrdili, že neziskovky sú dôležité, ale procedurálne pravidlá skupiny to nedovoľujú a krajinami, ktoré hovorili, že je to len záverečná správa a musí obsahovať, o čom sa zúčastnené strany bavili. Deväť hodín sa nevedeli dohodnúť. 

Spomínal si, že OSN vo Viedni je trošku iná ako napr. v Ženeve či v New Yorku. V čom vidíš rozdiely?

Viedenská OSN je viac technická. Nejde až tak o vysokú diplomaciu, ale skôr o pracovné skupiny a technickú agendu. Počas stáže sa mi vyjasnila predstava o tom, ako sa diplomati z rôznych krajín spolu stretávajú a socializujú sa, chodia na spoločné pracovné obedy, rozprávajú sa o spoločných témach a tak sa medzi nimi obrusujú hrany. Dobrým príkladom je, keď ruský a poľský kolega predkladali spoločný návrh. Keď sa v súčasnosti pozrieme na diplomatickú situáciu medzi Poľskom a Ruskom, tak by nikto nepovedal, že vedia na niečom spolupracovať. OSN vo Viedni je preto skvelá platforma a poskytuje mechanizmy na to, aby aj zdanlivo „rozhádané“ krajiny rozvíjali. V tom vidím najväčší prínos Viedenskej OSN. Ľudia sú fyzicky na jednom mieste, stretávajú sa a nejakým spôsobom zdieľajú svoje predstavy o tom, ako by svet mal fungovať a približujú sa sami sebe. Bolo veľmi zaujímavé sledovať diplomatov ako pomedzi oficiálne rokovania išli na kávu a snažili sa prísť na nejakú formuláciu, ktorá by vyhovovala všetkým stranám. 

Tvoja stáž však neprebiehala len v OSN. Mal si možnosť navštíviť aj OBSE?

V OBSE som bol len raz. To bola tiež veľmi zaujímavá skúsenosť a veľmi sa mi tam páčilo, lebo v OSN som mal akurát týždeň s pracovnou skupinou k arbitrážam, čo je veľmi technická agenda. Tam keď človek nemá kontext, veľmi ťažko sa do toho dostáva. Potom som sa však dostal do OBSE, kde práve vystúpil so správou šéf monitorovacej misie, ktorú zriadilo OBSE na Ukrajine len pred pár týždňami. Boli to informácie priamo z poľa, priamo z prvej ruky od tej najpovolanejšej osoby a zároveň to tam iskrilo. Rusko a Ukrajina si vymieňali názory dosť zaujímavým spôsobom. Napríklad ukrajinský delegát, ktorý mal veľmi kvalitnú angličtinu a vždy rozprával po anglicky, keď niečo adresoval Rusku najskôr sa ospravedlnil a povedal, že prepne do ruštiny a celý čas sa pozeral ruskému delegátovi priamo do očí, oslovil ho krstným menom a vysvetľoval. Bolo to veľmi dynamické. V OSN bolo zaujímavé sledovať, ako sa tvorí agenda, ale tam to bolo dosť nekonfliktné. Pracovné skupiny boli často o tom, že členské štáty prezentujú, ako u nich funguje boj proti korupcii, arbitráže alebo boj proti drogám. Priama konfrontácia často chýbala. 

Čo bolo pre teba počas stáže vo Viedni najväčším prínosom?

V prvom rade ma veľmi potešilo to, akých ľudí som vo Viedni stretol, vrátane mojich nadriadených. Konkrétne, môj garant stáže, pán Otruba, bol veľmi milý a príjemný človek, ktorý sa mi snažil všetko ukázať a bol so mnou veľmi trpezlivý. Získavanie kontaktov je jedným z prínosov stáže, keďže za ten mesiac sa toho veľa stihnúť z obsahového hľadiska nedá. Stretol som sa s rôznymi ľuďmi. Prvé dva dni som pomáhal pripravovať recepciu v rezidencii veľvyslanca pri príležitosti Dňa ústavy. Rôznych ďalších ľudí som spoznal aj na iných recepciách, či už na Slovenskom inštitúte a pod. Pracovníci Slovenskej misie, pán Otruba a pani Lelingdonová, sa ma snažili vždy zoznamovať s nejakými ľuďmi a preto som sa nikdy necítil, že by som tam bol navyše alebo tam nemám čo robiť.

Svoju stáž si trávil v krásnom historickom meste Viedeň. Ako sa ti tam páčilo?

Vďaka svojej stáži som takpovediac objavil Viedeň. Hrozne si nadávam, že už tri roky žijem v Brne, čo sú len dve hodiny cesty do Viedne, a nikdy som tam predtým nebol. Viedeň je historické, nádherné, inšpiratívne mesto. Jej fyzická tvár sa mi veľmi páčila, pretože tam cítiť históriu, Viedeň je zároveň veľmi čistá. . Budovy majú za sebou konkrétny kontext, konkrétny príbeh, ktorý je aj tebe blízky, pretože to bolo hlavné mesto Habsburskej monarchie dlhú dobu. Keď sa tam prechádzaš, vidíš históriu, ktorú si sa učil v škole. Prvý taký zážitok som mal, keď som išiel na Viedenskú univerzitu, čo je najstaršia univerzita v nemecky hovoriacich krajinách. Sadol som si na nádvorie lemované bustami rôznych mysliteľov, filozofov a ľudí, ktorí na tej škole strávili nejaký čas a vtedy som cítil, že tam na mňa doslova dýcha poznanie. Vravel som si, že keby som sem chodil na vysokú školu, tak by ma motivovalo už len to, že môžem chodiť do takého priestoru.

Piaty ročník súťaže o najlepšiu esej na tému rozvojovej spolupráce je organizovaná v rámci projektu Nadácie Pontis Globálna univerzita II: Podpora diskurzu rozvojového vzdelávania na vysokých školách, ktorý finančne podporila Slovenská agentúra pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu (SAMRS) z prostriedkov SlovakAid.